Pozorovania rojov u druhu Camponotus vagus [Adrián Purkart]

Ako každý správny amatérsky entomológ mám i ja vo svojej zbierke latinských mien svojich favoritov – mravce Camponotus vagus. Má to jednoduché vysvetlenie. Sú to práve ony, ktoré stáli pri zrode mojich vášní a patrili medzi prvé ktoré som s rešpektom obdivoval v prírode ako malé dieťa. Taktiež ich môžem zaradiť medzi prvé, u ktorých som konečne dokázal rozoznať samčeka od samičky, prvé čo som chytil oplodnenú samicu, prvé čo som úspešne odchoval, prvé čo som držal v zajatí dlhšie ako rok, prvé…. , prvých by som tam našiel určite veľa.
Je teda zrejme samozrejmé, že psychologický efekt ktorý u mňa spôsobili mi prúdi v krvi doteraz.

Za túto éru, počnúc môjho detstva a doteraz, som vďaka skvelej pozícii hniezd v blízkosti môjho domu dokázal dlhé roky pozorovať roje týchto u nás skoro najväčších mravcov. Svadobný let, ako ho už niektorí pozorovali, je fantastický zážitok, ktorý hovorí o zrode nových spoločenstiev. Mnohokrát ich bežný človek ani nezazrie, jedine že sa tento mravčí spoločenský akt odohráva na záhrade či v kuchyni.
O to viac efektnejšie to pôsobí práve u väčších druhov a preto je pozorovanie Camponotus vagus pri mnohopočetnom vzlietaní citeľný zážitok pre každého milovníka hmyzu. Takmer dvojcentimetrové monštrá majú čo robiť, aby rozkmitali svoje blanité krídla natoľko, že ich mohutné telo opustí štartovací mostík v podobe pod váhou sa zlomenej trávy.

Camponotus vagus patrí u nás k druhom, ktorých pohlavné jedince sa vytvárajú za normálnych okolností na konci sezóny resp. liahnú sa koncom leta medzi poslednou generáciou robotníc. Tieto jedince následne prezimujú vo svojich hniezdach. Po hibernácii, kedy sa príroda zobúdza, robotnice horlivo začínajú zbierať potravu tak aby nasýtili nové matky, povzbudili samcov k lepším výkonom a okrem iného aj vykŕmili samičku k novej jarnej znáške v hniezde. Aby toho nebolo málo, jedna generácia lariev u hniezd Camponotus vagus prezimuje a tie začínajú rásť práve na jar. Znamená to, že to aké počasie bude na jar má veľký vplyv na to, s akým plným žalúdkom vyštartujú budúce kráľovné do sveta. Z toho vyplýva, že už samotný pobyt v hniezde na jar je boj a istý akt konkurencie medzi samicami, ktoré všemožnými spôsobmi bojujú o to aby sa do ich hrdiel dostalo čo najviac potravy a aby boli vo výhodnejšej pozícii ako ich budúce sokyne.

Camponotus vagus

Za desať rokov pozorovaní sa mi podarilo získať pomerne dobré predstavy o tom, kedy a ako roj tohto druhu prebieha. Je nanajvýš pravdepodobné že v iných krajoch sa tomu deje možno za trochu odchýlených hodnôt, no základné princípy podmienok by mali ostať nezmenené.
Rojenie v nižších polohách môžme očakávať na jar, zatiaľ vždy sa tomu tak stalo v mesiacoch apríl alebo máj. Nikdy sa roj nestane v náhlom oteplení na jar a to môže byť oteplenie aj veľké. Absolútne ideálnym predpokladom na roj začína daždivým počasím. V tomto čase si samičky riedia potravu v žalúdkoch – nasajú sa vodou, pretože ich budúce larvy prijímajú hlavne tekutú potravu. Je to dobre pozorovateľné ak si všimnete krídlaté samičky pred a po daždivom počasí v hniezde. Po takomto daždivom období (povedzme pri 15°C) treba očakávať zlepšenie počasía. Očakávajú to aj okrídlence Camponotus vagus a preto pri každom vykuknutí slnka môžme sledovať ako sa viac a viac pohybujú okolo vchodov. Takéto mierne pekné počasie, mierne slnečné do 18°C kým príde tlaková výš s väčšími teplotami trvá približne 2-3 dni. Po týchto pár dňoch, kedy sa predsa len vyčasí nastáva deň D v živote tohto druhu mravcov.
Absolútne rojenie nastáva za ideálnych podmienok a to v časoch 12:30-14:30 , pri vysokej slnečnosti , bezvetrí a teplote približne 19,5°C a viac. Platí pravidlo, čím je slnečnejšie tým je rojenie intenzívnejšie – prebehne na území rýchlejšie. Naopak, čím silnejší vietor fúka (môže byť aj veľmi slabý), tým okrídlence viac váhajú so vzlietnutím.
Tento rok (2012) sme pozorovali zaujímavý škrt cez vagusovský lietací plán, kedy počas takýchto ideálnych podmienok neustále pofukoval vietor. Samozrejme, pri vetre roj nenastane. Následne však prišlo silné oteplenie až na nečakaných 30°C. Zvieratá okrem iného boli natoľko zmätené , že roj pravdepodobne neprebehol správne a nanešťastie som ho vôbec ani nedokázal pozorovať.

Postupne vzlietavajúce samičky lietajú pomerne vysoko. Aj to je asi dôvod prečo sa tak obávajú silnejšieho vetra, zrejme by im znemožňoval párenie vo vyšších výškach. Opticky sa dá pozorovať, ako samice vzlietavajú približne 20-30° vpravo (západne) od aktuálnej polohy slnka na oblohe, približne kolmo nahor. Nedá sa však ľahko vysledovať kam až toto stúpanie pokračuje – i pri tom najlepšom nažmúrení oka som mohol odhadnúť minimálne 20 metrov do výšky.
Vieme však, že prvé samičky padajú na zem už po 10-15 minútach letu už oplodnené. Párenie teda zrejme nastáva vo vzduchu, no roj a samotná kopulácia nebola z mojej strany ešte pozorovaná. Samičky v momente zhadzujú krídla aby im nezavadzali pri behu krajinou, ale zrejme aj preto že silne lesklý objekt vzbudzuje podozrenie hlavne pre vtáky pre ktoré by mohli znamenať ľahkú korisť.

Samice majú pri svojom rýchlom pohybe (a že veru dokážu rýchlo bežať) len jeden cieľ. Nájsť kus dreva. Je to prirodzený inštinkt a preto vždy po rojení môžme sledovať ako sa ich rovno niekoľko pohybuje okolo rôzneho mŕtveho dreva v snahe nájsť nejakú puklinu či dutinu, ktorá by bola nádejným miestom pre založenie nového spoločenstva.
Najvyššia aktivita hľadania vhodného miesta a asi aj najväčšia šanca je tesne po pristátí. S ubúdajúcim svetlom ubúda aj pohyblivosť samíc a postupne sa z terénu vytrácajú, či už sú lovené rôznymi živočíchmi alebo sa ukrývajú aby prečkali noc.

Ťažko predpokladať, koľko samíc dokáže založiť hniezdo, alebo vôbec prežíť prvých 48 hodín. Ak by sme predpokladali že z jedného hniezda vyletí 300 samíc, je možné že sa neujme asi ani jedna.
Jedine že by sa nejaký dobrák ujal a rozmiestnil haldy popraskaného dreva po okolí, čo je asi vysoko nepravdepodobné. V iných dutinách, ktoré už stoja v blízkosti hniezd asi veľké šance nemajú. Ich narodené robotnice skôr či neskôr skončia v pasti ako votrelci, alebo sa nebudú môcť uživiť a začínajúce hniezdo umrie hladom.

Camponotus vagus patrí k veľkým členom našej myrmekofauny. V teplejších oblastiach môžme obdivovať ich krásu a majestátnosť všade tam, kde nájdeme suché staré drevo. Z chovateľského hľadiska predstavujú kult pre začiatočníkov, ktorým neprekáža ani trochu spontánny pasívny čierny vzhľad. Je ideálnym kandidátom do každého korkového formikária.
Každý, koho nadchli tak ako mňa má v tomto svete odo mňa pochopenie a uznanie a som rád že to boli práve tieto krásne a údatné, silné a chlpaté, Camponotus vagus.

Adrián Purkart

This entry was posted in Myrmekológia. Bookmark the permalink.

Comments are closed.