Spoločenstvá mravcov južných a juhozápadných svahov Plešiveckej planiny v Slovenskom krase [Michal Wiezik]

Úvod

Územie planinového krasu na Slovensku patrí nepochybne medzi druhovo najpestrejšie oblasti. Slovenský kras je najrozsiahlejším planinovým krasom na Slovensku. Príčinou vysokého druhového bohatstva živočíchov a rastlín tejto oblasti je špecifická geologická stavba, ktorá vďaka silnej mocnosti karbonátových hornín umožňuje vznik dynamických geomorfologických foriem. V rámci krasových planín sa vyskytujú všetky povrchové tvary krasovatenia vrátane škrapov, závrtov, úvalov, priepastí alebo slepých dolín, kaňonov a tiesňav (Lukniš a kol. 1972). V závislosti na expozícii, nadmorskej výške alebo sklone svahu, prípadne na charaktere krasových tvarov, sa tak na pomerne malom území vytvárajú veľmi rôznorodé mikroklimatické podmienky so špecifickými rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami. K vysokej pestrosti ekosystémov prispieva aj poloha Slovenského krasu v južnej časti rudohorského oblúka na rozhraní karpatskej a panónskej oblasti. Vďaka tomu sa tu popri karpatských horských druhoch typicky vyskytujú stepné a lesostepné prvky ponto-mediteránneho charakteru. Najmä na podzemné priestory sú viazané mnohé endemické druhy živočíchov.

Doposiaľ boli zo Slovenského krasu publikované výsledky výskumu týkajúce sa niektorých vybraných skupín bezstavovcov. Pomerne podrobne boli spracované mäkkýše (Mollusca), roztoče (Acari), pavúky (Aranea), chvostoskoky (Collembola), rovnokrídly hmyz (Orthoptera, Blattodea, Mantodea a Dermaptera), motýle (Lepidoptera) a dvojkrídlovce (Diptera), spoločne s bystruškovitými (Coleoptera: Carabidae) (Rozložník, Karasová 1994, David et al. 2007, Gavlas et al. 2007 a.i.). Mravce sú na území Slovenského krasu študované už od konca 19. storočia. Informácie o nálezoch sú rozptýlene opublikované vo viacerých prácach (Mocsáry 1897, Záleský 1938, Kratochvíl 1940, Wiezik 2005, Werner, Wiezik 2007), doposiaľ však chýba práca, ktorá by územie Slovenského krasu hodnotila komplexne.
Tento príspevok prináša výsledky z výskumu spoločenstiev mravcov viazaných na lesostepné biotopy južných a juhozápadných svahov Plešiveckej planiny.

Charakteristika lokality

Plešivecká planina sa nachádza v západnej časti Slovenského krasu, severne od obce Plešivec. Od okolitých planín (Silickej na juhu a Koniarskej na západe) je oddelená širokými kaňonmi Štítnika a Slanej. Najvyšší bod planiny je vrchol Štít (851 m n.m.) najnižšia nadmorská výška plošiny je 469 m. V juhozápadnej časti vystupuje planina nad dná kaňonov zhruba 250-350 m (Rozložník, Karasová 1994). Záujmové územie xerotermných lesostepných biotopov sa rozprestiera na južných a juhozápadných svahoch planiny nad obcami Paškova, Plešivec, Vidova a Slavec (7488), pričom hlavný výskum prebiehal na lokalite Teplá stráň nad obcou Vidová (cca 48° 34,2´ N; 20° 26,4 E´; 400-525 m n.m.). Na sledovanom území sa v súčasnosti vyskytuje pestrá mozaika lesných, lesostepných a stepných vzájomne sa prelínajúcich spoločenstiev. Typickými drevinami týchto spoločenstiev sú duby (najmä Q. cerris a Q. petraea), spoločne s hrabom (Carpinus betulus) a jaseňom manovým (Fraxinus ornus). V lesostepných a menej hojne v stepných geobiocenózach sa z drevín uplatňujú rôzne kroviny, najmä trnka (Prunus spinosa), hloh (Crataegus sp.), drieň (Cornus mass), ruža (Rosa sp.), dráč (Berberis vulgaris), vtáči zob (Lygustrum vulgare) a pod. V stepných spoločenstvách sú dominantne zastúpené rôzne druhy ostríc (hlavne Carex humilis) a kostráv (Festuca sulcata a F. valesiaca), v jarnom aspekte je častý poniklec (Pulsatilla grandis) a hlaváčik (Adonis vernalis).

plesivecka planina

Z bezstavovcov boli popri výskume mravcov pozorované niektoré teplomilné druhy chrobákov napr. Meloe proscarabeus (Meloidae), Platyderus rufus (Carabidae), Heptauleucus villosus (Scarabaeidae), Hymenalia rufipes (Tenebrionidae) a i.
Aj keď celkový charakter sledovaných biotopov možno definovať ako prirodzenú lesostep na karbonátoch, v skutočnosti sú pestrou mozaikou stepných, lesostepných a lesných plôšok. Tieto sa líšili najmä v štruktúre vegetácie, ktorá bola podmienená mikroreliéfom, pozíciou na svahu ako aj historickým a súčasným využívaním územia. Pre potreby výskumu som sledoval tri základné typy biotopov:

Step – prevládajúce bylinno-trávne formácie, dreviny zastúpené len krovinami, pričom ich výskyt je veľmi roztrúsený, nevytvárajú súvisle zapojené plochy;
Lesostep – nakoľko bylinno-trávne formácie sú viac-menej totožné s predchádzajúcim typom, pre lepšie rozlíšenie od striktne stepných spoločenstiev sem radíme len arborikolné
spoločenstvá mravcov osídľujúce solitérne stromy prípadne kroviny, charakteristické pre tento biotop;
Les – dominantne zastúpená stromová vrstva s kompaktným zápojom, ktorý zabraňuje rastu súvislej bylinnej vrstvy. Z drevín sa uplatňujú najmä duby a hraby, ich opad vytvára
hrubšiu vrstvu nadložného humusu.

Materiál a metodika

Mravce boli na lokalitách sledované v rámci troch terénnych exkurzov (2.4.2005, 15.4.2005 a 29.6.2007), takže bol zaznamenaný jarný a letný aspekt. V závislosti na charaktere biotopu boli použité rôzne zberné metódy (šmýkanie entomologickou sieťkou, sklepávanie konárov, preosievanie nadložného humusu) spoločne s individuálnym zberom materiálu.

Výsledky

Celkovo som na lesostepných svahoch Plešiveckej planiny zaznamenal 39 druhov mravcov zo štyroch podčeľadí. V druhovom spektre boli dominantne zastúpené najmä mediteránne prvky (28 %), z ktorých druhy Messor cf. structor, Solenopsis fugax, Tapinoma erraticum, Plagiolepis pygmaea, Camponotus piceus a Formica gagatesspoločne s rodom Tetramorium patrili medzi typické a časté druhy v spoločenstvách. Významné zastúpenie mali aj euro-kaukazské prvky (18 %) reprezentované najmä rodom Temnothorax. Spoločenstvá mravcov jednotlivých typov biotopov sa výrazne líšili v zmysle počtu zaznamenaných druhov a druhovej skladby. Druhovo najbohatšie boli viazané na stepné formácie, ktoré osídľovali charakteristické druhy viazané výlučne na tento biotop (obr. 2). Dominantne sa tu vyskytovali najmä druhy z rodov Tetramorium a Lasius (najmä L. emarginatus a L. alienus). Časté boli aj viaceré oportunistické druhy podrodu Serviformica. Arborikolné druhy lesostepných biotopov boli zastúpené najmä špecializovanými druhmi z rodov Temnothorax a Camponotus spoločne s Dolichoderus quadripunctatusa Lasius brunneus. Ide o druhy viazané na odumreté konáre a dutiny listnatých stromov, podmienkou je silné oslnenie korún a kmeňov, podobne ako v prípade väčšiny saproxylofágnych bezstavovcov nížinných lesov a ich analógií (Konvička et al. 2006). Z tohto dôvodu sa takéto druhy zväčša nevyskytujú v zapojených lesných porastoch, ale preferujú solitérne stromy alebo riedke porasty lesostepného charakteru. Popri nich boli sklepávaním zaznamenané druhy hojne sa vyskytujúce na stepi (L. emarginatus, F. gagates), ktoré pravdepodobne navštevovali koruny stromov v rámci trofobiózy s listovými voškami.

plesivecka planina

Lesné biotopy, vyskytujúce sa najmä v nižších častiach svahu, v terénnych ryhách alebo v nadväznosti na rozsiahle lesné porasty na vrchole planiny boli druhovo najchudobnejšie. Dominantne sa vyskytovali najmä druhy Temnothorax crassispinus a T. parvulus, ktoré spoločne s druhmi Stenamma debile a Aphaenogaster subterranea osídľovali lesnú opadanku. V rámci ekotónov prenikali do lesa aj druhy otvorených formácií (najmä F. gagates), tie sa však nevyskytovali vo vnútri porastov, alebo v miestach s vysokým korunovým zápojom. Z faunistického hľadiska je významný najmä výskyt druhu F. lusatica na lokalite Teplá stráň, ktorý doposiaľ predstavuje jediný publikovaný údaj tohto druhu z územia Slovenska (Wiezik 2005).

Diskusia

Spoločenstvo mravcov širšej lesostepi južnej časti Plešiveckej planiny môžeme zhodnotiť ako veľmi bohaté, odzrkadľujúce zachovalé podmienky a ekologickú pestrosť stanovišťa. Mravce pokladáme vo všeobecnosti za organizmy preferujúce ekosystémy s menším zápojom vegetácie. Menej komplexná vegetácia (v zmysle pokryvnosti, etážovitosti, zapojenosti a pod.) prepúšťa na povrch pôdy viac slnečného žiarenia, čím sa priamo znižuje teplotný stres, na ktorý väčšina druhov mravcov reaguje veľmi citlivo. Otvorené habitaty sú
osídľované väčším počtom teplomilných druhov v porovnaní so zapojenými (lesnými) habitatmi (Lassau, Hochuli 2004). Tento fakt je zrejmý aj pri porovnaní stepných a lesných spoločenstiev na sledovanej lokalite, v rámci ktorých je viditeľný rádový rozdiel v počte druhov v prospech stepných biotopov. V záujme zachovania biodiverzity je potrebné, aby sa stepný, resp. lesostepný charakter týchto stanovíšť zachoval v čo možno najväčšom rozsahu. Slovenský kras je prevažne lesnaté územie, avšak stepné a lesostepné enklávy sú dlhodobo typickou súčasťou tohto územia (Ložek 1994). Počas glaciálu malo celé územie prevažne stepný charakter. Typickým zdokumentovaným druhom glaciálnych stepí v Slovenskom krase bol vyhynutý druh osla Equus (Asinus) hydruntinus. Je veľmi pravdepodobné, že stepná megafauna prostredníctvom pastvy potláčala šírenie drevín, čím bola zachovaná viac-menej konštantná rozloha stepí a riedkych lesostepí aj v období postglaciálu, kedy klimatické podmienky umožňovali rozvoj lesa (cf. Konvička et al. 2006). Neskôr (v období Atlantiku) pretrvávali stepné enklávy najmä kvôli paseniu dobytka a klčovaniu lesov neolitickými roľníkmi a pastiermi. Využívanie stepí a lesov na pasenie bolo celoeurópsky rozšírené do pomerne nedávnej minulosti. Je teda zrejmé, že stepné spoločenstvá sa tu kontinuálne zachovali až do súčasnosti. Predstavujú svojím spôsobom reliktné ekosystémy so špecializovanými druhmi a veľmi vysokou biologickou diverzitou. Až posledných cca 200 rokov je existencia takýchto stepných biotopov výrazne ohrozená. Medzi hlavné faktory patrí vylúčenie pastvy z lesných, lesostepných (v súvislosti s prechodom na pestovanie vysokého lesa založeného na generatívnom zmladení, Konvička et al. 2006) a stepných spoločenstiev (Konvička et al. 2005). Zmena tradičného využívania (prevody pasienkov na vinohrady, zalesňovanie tzv. „spustnutých pôd“, ťažba nerastných surovín, stavba cestných komunikácií a pod.) hlavne však celkový útlm extenzívnej pastvy dobytka podmienili sekundárne zarastanie a zjednodušenie štruktúry stepných stanovíšť. To nevyhnutne viedlo k strate ekologickej niky pre mnohé druhy a lokálnemu vymieraniu druhov. Napríklad na susednej Silickej planine sa podobné stepné a lesostepné formácie zachovali len ako izolované enklávy v poľnohospodárskej alebo lesnej krajine (napr. časťNPR Sokolia skala, NPR Kečovské škrapy). Treba však konštatovať, že lesostepné formácie na južných a juhozápadných svahoch Plešiveckej planiny sú vzhľadom na svoju rozlohu ako aj pestrosť habitatov vo vyhovujúcom stave a predstavujú veľmi významné biocentrum stepnej fauny a flóry v západnej časti Slovenského krasu. Charakter tohto biocentra je porovnateľný s rozsiahlymi lesostepnými biotopmi na Hornom vrchu a Jasovskej planine. Je potrebné uvedomiť si, že pri dlhodobom pretrvávaní súčasného „pasívneho“ manažmentu, čiže pri absencii tradičného využívania (hlavne pasenia), dôjde na väčšine územia k sekundárnemu zarastaniu a zániku stepných enkláv. Tie sa budú môcť udržať len na extrémnych 90stanovištiach s plytkým pôdnym substrátom. Je pravdepodobné, že zarastanie bude prebiehať pomalšie kvôli pomerne extrémnym pôdnym podmienkam (mnoho svahov nesie znaky silnej erózie pôdy), každopádne však dôjde k zmenšeniu rozlohy týchto jedinečných spoločenstiev a prostredíctvom fragmentácie metapopulácií citlivých druhov (z mravcov napr. Formica lusatica, Messor cf. structor, Temnothorax corticalis, T. affinis, Ponera testacea) k zníženiu celkovej biodiverzity. Už v súčasnosti na predmetnej lokalite chýbajú plôšky s obnaženým zošľapovaným substrátom, ktoré vznikali v spojitosti s historickou pastvou dobytka. Na takéto obnažené plôšky sú viazané viaceré špecializované druhy, z nich azda najznámejšie sú samotárske včely rodu Andraena a parazitické chrobáky z čeľade májkovitých (osobne som počas výskumu pozoroval len jedno imágo pomerne hojnej májky Meloe proscarabeus). Je možné, že takéto zmeny sa budú týkať aj ostatných druhov bezstavovcov vrátane mravcov.

plesivecka planina

Ako možno vidieť na výsledkoch výskumu, každý biotop hostil osobité spoločenstvo mravcov, ktorého viaceré druhy sa vyskytovali len v rámci jedného biotopu. Preto takéto biotopy nie sú vzájomne nahraditeľné a pre zachovanie charakteristických spoločenstiev mravcov (ako aj iných taxónov) je potrebné ich pravidelné mozaikovité rozloženie čo možno na najväčšom území (cf. Konvička et al. 2005).
Aj napriek vysokému počtu zaznamenaných druhov mravcov nie je tento počet konečný. Je veľmi pravdepodobné, že budúci výskum zdokumentuje ďalšie druhy mravcov typické pre predmetné biotopy. Osobne predpokladám výskyt viacerých teplomilných prvkov ako Bothriomyrmex gibbus, Ponera coarctata, Proceratium melinum, Tetramorium ferox, a viaceré druhy rodov Myrmica a Temnothorax.

Michal Wiezik

This entry was posted in Myrmekológia, Reportáže. Bookmark the permalink.

Comments are closed.